Čo vypovedala Judita

Judita a Tomáš boli dlhoroční kamaráti. Chodili spolu do kina, do fitka, trávili spolu veľa času.Často sa spolu učili a skúšali, vždy mali spoločné témy na rozhovor. Aj keď si mnohí, čo ich nepoznali, mohli mysliť, že spolu chodia, nebolo to tak. Tomáš nemal záujem o vzťahy s dievčatami, bol gay. Judita mala priateľa, vzťah medzi ňou a Tomášom nebol založený na partnerskej náklonnosti ale na úprimnom kamarátstve.

V sobotu nadránom mali odchádzať na spoločný výlet do Londýna. Vo štvrtok poobede boli dohodnutí, že skontrolujú váhové limity batožiny a dohodnú si podrobnosti týkajúce sa cesty.

Po ceste zo školy išli spolu s kamarátkami tak, ako to robili často. A rovnako ako inokedy, sa na rohu OC Dubeň odpojili a zamierili k bytovke, kde bývala Judita.

Popri kontrolovaní leteniek, pozeraní videí a počúvaní hudby si ani nevšimli, ako čas beží. Keď zistili, že už je takmer pol štvrtej, Tomáš sa rýchlo obul, obliekol si bundu a chystal sa vyraziť na volejbalový tréning. Zistil však, že nemá telefón, ktorý ako vždy niekam položil a tak sa vrátil ho pohľadať.

Muž, ktorý v tej chvíli zazvonil pri dverách, bol oblečený v pracovnom odeve a nebol ničím výnimočný. Povedal Judite, že prišiel skontrolovať elektrinu. Tá mu vysvetlila, že rodičia nie sú doma a preto bude musieť prísť inokedy.

Muž sa začal tlačiť do bytu, Judita sa zľakla a zavolala na Tomáša. Keď Tomáš vyšiel spoza rohu, muž už stál vo dverách bytu. „Oni sa na seba pár sekúnd iba dívali,“ povedala Judita. „Keď zbadal Tomáša, zmenil sa mu výraz tváre…Chvíľu sa nič nedialo, potom vybral z tašky nôž a začal útočiť na Tomáša.“ Judita intuitívne vstúpila medzi Tomáša a útočníka a bránila Tomáša holými rukami. Pritom utrpela hlboké rezné zranenia na obidvoch rukách. Obidvaja sa bránili, Judita kričala. Ruky jej krvácali. Od bolesti a straty krvi stratila vedomie.

Keď sa prebrala, videla zraneného Tomáša ležať neďaleko seba v predsieni bytu. Snažila sa ho prebrať, skúšala, či dýcha. vedela, že musí zavolať pomoc. Telefón sa jej ale v porezaných rukách šmýkal. Opláchla si ich v kuchynskom dreze, ale to tiež veľmi nepomohlo. Krv z jej rúk stiekla na nože v dreze a pri tom pohľade jej opäť prišlo zle. Vydesená z toho, čo zažila, bezmyšlienkovite vzala nože a išla do svojej izby hľadať uterák, do ktorého by si utrela ruky a zastavila krvácanie. Nože položila na zem a snažila sa zo zásuvky v komode vybrať uterák. Kvôli zraneniam sa jej to nepodarilo, preto vybrala osušku z bielizníka v chodbe.

Keď čiastočne zastavila krvácanie, vytočila mamine číslo. Tá, keď počula, čo sa stalo, jej povedala, aby rýchlo zložila a vytočila číslo 112, aby operátorvi povedala, čo sa stalo, kde sa to stalo a že potrebujú pomoc.

Policajtom aj záchranárom, ktorí ju ošetrovali, povedala, čo sa stalo. To isté zopakovala aj policajtke, ktorá za ňou prišla do nemocnice. V tom čase bol pri Judite už aj jej otec, policajtka ho ale poslala preč, kým Juditu vypočúvala.

Prečo pri vypočúvaní 16-ročnej Judity nemohol byť jej otec? Je v poriadku, keď kriminalista počas odvádzania Judity do cely predbežného zadržania, jej nadáva do beštií a hovorí jej, aby zhnila v base? Keď sa pohŕdavo pýta rodičov, či veria „rozprávkam“ svojej dcéry? A to všetko ešte pred začatím samotného vyšetrovania. Je takýto postoj kriminalistu predpokladom nezaujatého vyšetrovania?

Ako polícia zaistila miesto činu ?

Čo bolo a nebolo vidieť na kamerách?

Kto sa správal podozrivo?